Aj naša sa bojí búrky. Ona však začala tak nenápadne, raz strávila takú prudký dážď vo voliére a našli sme ju na terase (vyklopila vrátka, boli provizórne). Odvtedy viem, že počas búrky (a ani lejaku, či hromobitia) nezostane sama (je jedno kde, či vonku či dnu, proste sama). Teraz, keď začala sezóna sme sa podľa nej dokonca naučili, kedy prichádza búrka nakoľko ju vycíti už skôr a my na jej správanie reagujeme (ozýva sa, je nepokojná). Letné dni trávi vo voliére, cez noc je vždy dnu. Čítala som (a snažila som sa), že jej človek nemá dať najavo, že nie je v pohode, že sa niečo deje, avšak ja jej to dám najavo už len tým, že ju zoberiem dnu - snažím sa nerobiť to tesne predtým, ale hneď ako viem, že prichádza búrka, nečakám na jej prejavy, aby si to nejako nespájala (dovnútra chodí stále nielen cez búrku - každý večer, v prípade dažďa ani von nejde, v zime určite nie). Ona nemá panický strach, má asi niečo také prirodzené - pri prvej búrke si nevedela nájsť miesto, chcela sa skryť, ale ukázali sme jej, že jej pelech je jej bezpečné miesto u nás doma, že v tejto izbe, kde trávi väčšinu času jej nič nehrozí. Vo vnútri sa síce netrasie, ale snaží sa chodiť za pätami, snaží sa zneužívať to, že by ju ostatní chceli utešovať, čo ma však trápi najviac je vedomie, že ona sa neupokojí keď tam nie som ja a to ma mrzí, bojím sa aby to neprerástlo do väčších rozmerov. Ak tam som, stačí ju poslať do pelechu a ja môžem v pokoji čítať knihu, pozerať film, robiť hocičo - byť tam (i keď bystrí pozornosť) - to sa ráta ak je búrka naozaj silná. Slabšiu búrku, hromobitie (napr. v noci) prežije s tým, že vie, že som vedľa a spím, alebo že niekto je doma, len ho trošku šmíruje, či nezdrhol. V mojej prítomnosti je schopná aj pri silnej búrke zaspať, ale v prípade, že nie som doma (dovnútra sa dostane vždy, zoberie ju svokor, svokra, ktokoľvek, to nie problém) a snažia sa ju upokojiť, tak si nevie nájsť miesto, poneviera sa, sliní, neusadí sa. Zčasti viem, prečo je to tak (áno, venujem sa jej najmä ja), ale nedá sa to nejako presunúť tak, aby ten pokoj, ktorý dokáže počas búrky dosiahnuť pri mne sa preniesol aj vtedy, ak so mnou nie je (resp. nejako odstrániť ten strach z búrky, nemá paniku, skôr nejaký prirodzený rešpekt)? Nejde o to, že je to nejaké hrozné - nejde mi o to, že je to nepohodlné, ide o to, že sa mi nie vždy podarí byť s ňou a nech jej nie je zle keď tam nie som. Neviem totiž vyhodnotiť to, či je nesvoja z toho, že počas (podľa nej) chvíľ potenciálneho nebezpečenstva tam nie sme a nemôže nás mať pod dohľadom (ona by nás chcela stále spolu) a z toho je nesvoja, alebo je nesvoja z toho, že nemá oporu a že ona je celkom neistá touto situáciou. Riešil niekto už dôvod toho strachu, toho prejavu a to, že niekedy sa proste počas búrky so psom byť nedá a musí ho niekto zastúpiť? (prosím, nepíšte mi ako týram svojho psa, a že ho nechávam samého počas búrky - nenechávam, vždy s ním niekto je - ja alebo niekto iný - a netýram ju, je aká je a preto je nutné mať pre ňu v zálohe aj voliéru ale čo najviac sa snažím jej to vynahradiť). A pardón za rozsiahly opis...