Cathy píše:Ja nerozumiem tomu, že ako sa z kotercoveho psa stal cecok za tak krátky čas
Úplne jednoducho, roky nebola naplnená potreba
Pol roka som mala fakt druhý chvost za riťou - nie že by nevedel ostať na tom mieste a byť tam ticho. Ale to bolo mechanické naučené som tu a som ticho, nie som rád, že existujem niekde sám v priestore. Asi týždeň dozadu sa mi Vuk prvýkrát nadránom zobral het z postele a vyvalil sa v strede izby hore pupkom, že sa dobrovolne odcucol. A to on síce bol kotercové šteňa, ale aspoň 2x za deň človeka videl.
EDIT: Dočítala som čo píšeš, ja som urobila strašnú chybu, že som ho na klubovke nechala uviazaného, že šak on sa vyvreští
Za mňa ak nestíchne do pár minút tak je proste na nervy a nevymýšľa. To je jak keby som klaustrofobika nechala v škatuli a že vydýchaj sa. Pre niekoho obvious, pre niekoho to možno raz bude užitočné.
Teda, nechcem povedať, že psi nemôžu ojebabrávať a že občas to netreba ignorovať, ale u týchto psov čo nemali človeka a teraz sa o to viac nacucli mi to príde ako blbosť.
Ak máš možnosť, skontaktovala by som sa s Luckou Kotiánovou z VFU - ona sa špecializuje priamo na separačku ako duševnú chorobu.