Pridávam sa do klubu geriatrických postihnutých psov, ktorí by sa dokaličili, pokiaľ by neboli kontrolovaní
A hlasujem za to, že je to ten horší prípad ako mať psa, ktorý nič nechce robiť. Pretože sa denno-denne pozerám na Lyku, ako sama sebe ubližuje a nemám na to moc dosah.
Kúpila som jej ortopedický matrac, nech nelezie furt na gauč. Ležala na ňom desať minút, kým som nad ňou sedela, potom vyliezla na gauč. Keby ste počuli tie zvuky, ktoré jej vydávajú kĺby... A denne z toho gauča zoskočí aspoň štyridsaťkrát, lebo musí vstať za každú chobotinu.
V poslednom čase jej úplne hrabe z jedla. Kým jej chystám jedlo, prešľapuje, točí sa, cúva, naráža do všetkého.
Minule som stretla vonku susedu, zamotali sa vodítka, tak som automaticky pustila Lykine, keďže jej šteňa nemá zrovna privolávačku. Susede sa šteňa vyšmyklo, čiara preč, Lyke preplo a čiara za ním. Ledva bežala, ale bežala. Ostošesť. Ešte aj na múr vyskočila, skoro tam nechala bedrá. Absolútne žiaden pud sebazáchovy.
Do toho je tu Cya. Tá, aká je furt pojašená, pohyblivá a totálne teľa, večne do Lyky nacúva, zrazí ju, zhodí. Tento víkend mi stiahlo aj pri nej riť, pretože sa naháňala so psom a asi si niečo natiahla, trochu sa jej triasli nohy po. Nechala som ju dva dni tak a v sobotu vzala behať. Sprvu neťahala, už som myslela, že sa otočím. Potom začala, ale aj tak sa mi to moc nezdalo, dali sme 2,5 km, hajde domov, BoT a ležať. O pár hodín sa ledva postavila. Už som fakt myslela, že si hodím mašľu, lebo nosiť 3x denne aj ju na tretie na rukách, nielen Lyku. Včera už by na nej človek nepoznal, že jej niečo bolo. Klop, klop, klop. Ale on má v tomto aspoň rozum. Keď ju tie nohy boleli, tak ležala, ani sa nepohla, až kým som ju nezavolala.