Spomíname

[Lenka.Buddy]

spomenme si na zvieratká ,ktoré nás už opustili..ak máte pridajte aj fotky alebo nejaký veselý príbeh

[Ulfheiðr]

mala som nemeckeho spica Dixi. Dozil sa krasnych 16 rokov, napriek tomu, ze v 15 ho napadol bulterier a zlomil mu nohu, co sa uz nikdy nezrastla. Este v tomto veku zo sadrou na nohe "sexoval" s dekou visiacou s postele
pac do nebicka

[Tibor88]

No , my sme kedysi mali mali dobermanku a teraz žije u mojej babky (neďaleko) . Prednedávnom prekonala chorobu a teraz má 10 rokov . Som šťastný , že žije .

[Bára]

Môj prvý hafan, taký malý biely kríženec mi odišiel na parvovirózu Bola to možno tak trochu moja vina, že nebol očkovaný, ale to ja som vtedy ani nemala šajnu o možnostiach očkovania, o chorobách....

[petka_akim]

no my sme mali viacero psikov ale na ktoru si ja pametam bola ajda... nasi si ju kupili ked som mala asi 5 rokov... zomrela nam pred 2 rokmi... teda lepsie povedane ochorela na psinku a my sme ju dali utratit pretoze mala este nabeh na rakovinu a zverolekar povedal ze by sa dozila este taky rok a by umrela a ze by sa stale iba trapila... chudatenko teraz predneavnom som si pozerasla fotky a som sa az rozplakala ked som si na nu spomenula bola strasne kraaasna (cierna labradorka) a tolerantna ... proste aj ked jej nejake dieta stupilo (schvalne abo ne naschval) tak zaknucala a presadla si ale nerafla a ani nic... ale musim pochvalit aj akimka ze nemal taketo reakcie,.... neskor prilozim jej foto

[Jana 1]

my sme mali ratlíka,ale 29.10.2005 sme ho dali utratiť,mal niečo cez 12 rokov,nevieme čo mu vlastne bolo prišlo to rýchlo,dovtedy to bol zdravý pes na svoj vek,ale už sme sa nevládali pozerať ako sa trápi,týmto ho zároveň pozdravujem v psom nebíčku

[Bendy]

Nas prvy psik Fredy zomrel pred 4 rokmi, dozil sa iba 5 rokov
Raz ho napadli pocas prechadzky ovciak s rotweilerom a tak ho dohryzli, ze sme mu uz nevedeli pomoct

[Lenka.Buddy]

toto je psík,ktorý je spomínaný v téme pomoc psíkom..je to syn goldenky a kríženca goldena..určite mu je v psom nebíčku lepšie ako u jeho pána
mala som ho strašne rada,chodili sa spolu s ostatnýmí hrávať s mojím goldenom vždy keď sa im podarilo zdrhnúť..Buddy bol preňho ako otec..naučil ho aj ako sa šlahnúť do špinavého potoka keď bol Viky ešte štena narval sa nám s nevlastnou sestrčkou aj do dvora a nechceli ísť domov ...raz sme ho tiež pustili na dvor nech sa ponaháňa s Badáčom a zase od nás nechcel ísť..keby som ho tak vtedy mohla vziať mohol byť ešte medzi nami..bol to super psík...keď som sa dozvedela,že ho zastrelili bolo to hrozné

toto je psík,ktorý sa k Buddymo priplietol keď sa stratil..našla som ich spolu..tak sme išli domov a Rockyho sme prichílili a hľadali majitelov..o 2 dni sme ich našli..Rocky sa ich bál a nechcel ísť..ani oňho neni nejak extra postarané..no čo museli sme ho vrátiť..ale asi o 2 mesiace sa k nám psík z vedlajšej dediny vrátil...tak sme hneď zavolali pánom..prišli preňho,ale psík sa bál ešte viac ako predtým..tak som sa ich na rovinu spýtala,že ak ho nechcú tak ja si ho nechám..veď u nás bol šťastný..ale samozrejme nesúhlasili a odišli..psíka pravdepodobne dobre bijú..lebo uteká..nedávno som zistila ,že týždeň nebol doma..ktovie či sa ešte k nim vrátil,teda či ho našli...ja som ho sklamala,keď mi veril a vrátil sa k nám a ja som ho zase dala tým.....

[janka]

Ja som mala 2 škrečky.Volali sa Tom a Jerry.Obidva však zomreli zle...na vine bola klietka jeden sa v noci obesil na spružinke a druhý si vykĺbil rameno a potom zomrel. neviem ako také niečo nebezpečné môže predávať a pritom tá klietka vyzerala plná zábavy a bezpečia...

[Silwuska]

Dúhový most

Nebo a Zem spája most. Volá sa Dúhový most, pretože má farby dúhy. Práve na konci Dúhového mostu je zem s lúkami, kopcami a údoliami zarastenými sviežou zelenou trávou.
Keď zomrie milované zviera, odíde do tejto zeme. Je tam vždy dostatok jedla a pitia a teplé jarné počasie. Staré a slabé zvieratá sú opäť mladé a silné. Tie, ktoré boli nejako zmrzačené, sú opäť zdravé. Celý deň sa tam spolu všetci hrajú.
Len jedno jediné im tu chýba. Ich človek na Zemi, ktorý ich miluje. A tak sa každý deň hrajú a behajú pokiaľ nepríde deň, kedy sa jedno z nich prestane hrať a zdvihne zrak. Ňufáčik zavetrí. Oči uprene hľadia. To jedno rýchlo odbehne od skupiny.
Práve Ťa uvidel a vo chvíli, kedy sa Ty a Tvôj priateľ stretnete, vezmeš ho do svojho náručia a objimeš ho. Pobozká Tvoju tvár znova a znova a znova a Ty sa znova zadívaš do jeho verných očí.
Potom prekročíte Duhový most spolu a už nikdy sa nerozdelíte.


Tento prispevok som videla na viacerych forach a je to nieco krasne...preto to davam aj na nase...je to nadherne a pre niekorych hadam aj povzbudive.

[Bendy]

to je krasne! To chcem vidiet tu svorku ... A krdel!

[vlciacik]

no my sme mali:rexa,any,blacka...rexa sme darovali(o toho sa nestarali azrazilo ho auto kvoli nim...kedze nedavali nanho pozor);a rexa a anyy sme si nechali ale ani nie pred rokom anny tatino utratil a blacka sme si nechali a toho mame doteraz...a ece mala mnoho razy steniatka...ale tie oco vzdy utopil...ked som bola v skole lebo vedel ze by som mu to nedovolila tak to je moj lenivy black(toho mam aj na avatary)
a toto je anny
a toto su tie steniatka povodne ich bolo viac ale nezmestili sa do obrazku

[Aris]

No sice to nie je o psoch, ale mala som osmaka degu Speedy.Kupila som ju od jednej baby ktora ju zjavne tyrala ked prisla ku mne bola len kost a koza a v klietke mala ihli,zelezo a plast.Za dva mesiace mi zomrela cez tie velke horka ale myslim ze za to moze aj ta baba To bola ona

[Ulfheiðr]

Aris: to je hrozne. aspon u teba sa mala na okamih lepsie.

[Vikiki22]

Životná skúška

Vela ludí vlastní a miluje svojho psa a myslím, že len málo z nich by chcelo zažit to, co som ja, ani nie tak dávno, zažila so svojím psom- teda suckou, s ktorou som prežila peklo a nebo tohto života...
Pred dvoma rokmi sa našim známym narodilo šteniatko. Bolo len jedno, nevedno preco. Najprv chceli, že si ho nechajú, ale rozmysleli si to a chceli sa ho zbavit. Zhodou okolností nám neštatne zahynula Kensi, tak sme si to psíca zobrali my.
Bolo pekné, ale chladné novembrové predpoludnie. Vyrazila som pre nášho budúceho milácika pešo- však tí známi nebývali daleko.
Ked som to štena uvidela, usmiala som sa, a ked som si ho vzala do rúk, zacalo ma to hrýzt. ,,Jednoduché biele gulaté štena, ale plné života.´´ Cestou domov mi zaspalo na rukách. Teda v kabáte, lebo sa mi zdalo, že mu je zima, tak som si ho dala pod kabát. Doma som si ho hned zobrala dnu a okúpala. Bolo také malé, že sa v pohode zmestilo do umývadla, a to som ho este držala, aby sa neutopilo. Dala som mu jedinecné a vystihujúce meno- Luna.
Luna bola od zaciatku ako doma. Vôbec, ani nezaknucala, ani jeden jediný raz za svojou mamou. Všetko ju zaujímalo- od macky po crepníky-nic nezostalo na svojom mieste. Bola najprv ubytovaná v kuchynke, lebo bola zima, tak aby neprechladla. Vtedy sme už my mali aj Bobsiho ,ktorý z nej bol nadšený a nenechal jej ani chvílku pokoja. Až, nakoniec sa Luna nanho nahnevala a so svojimi ostrými zúbkami zahryzla do jeho velkej kože. Tak, odvtedy mal Bobsi pred nou rešpekt. Jój! A macky? Tie pred nou utekali o život! Bola jednoducho hyperaktívna.
Mesiace ubúdali a Luna rástla. Ja som s nou zacala cvicit. A veru, takého múdreho a snaživého psa som ešte nikdy ani nevidela! Jednoducho spravila všetko, co som jej rozkázala. A to som jej nemusela ani 3x ukázat, co od nej chcem. Vedela to aj sama. Chodili sme na prechádzky, stále sme boli spolu- každý den na mna cakala v bráne aj s Bobsim, chodila za mnou- kam som isla ja, tam isla aj ona...ale hlavne, nikdy neskalmala. Dôverovali sme si navzájom. Nejakým spôsobom sme si perfektne rozumeli aj bez slov. Len sme sa na seba pozreli a vedeli sme, ako je tomu druhému a co cíti. Lebo to ona vždy vedela, ked som bola smutná, prišla ku mne a túlila sa, ked som bola štastná, poskakovala okolo mna. Neverila som, že môže medzi psom a clovekom vzniknút takéto silné puto, ale Luna toho bola dôkazom.
Jedného dna, ako každeho iného, som prišla domov zo školy, a bolo mi divné, že neboli v bráne psy. Išla som dalej a pribehol najprv Bobsi- ten sa mi, ako aj teraz, velmi tesil. Luna ležala pred babkinými dvermi, zbadala ma a pribehla aj ona. Babka na to, že dnes je nejaká divná. Že ani jest nechcela a celý den ma stiahnutý chvost. Hned som ju prezrela, ci nemá nieco zlomené alebo vyvrtnuté, ale nic také som nenasla. Nechala som ju oddychovat, myslela som si, že si len žalúdok pokazila. Ale nebolo to tak. Po pár hodinách som sa rozhodla s nou íst k veterinárke, lebo prestala pit. Napchala som ju do košíka na bicykli a vyrazila. Bola na tom dost biedne, lebo ked sme dosli, sa ani na nohy nevedela postavit. Pani doktorka jej dala injekciu na uvolnenie, lebo mala krce. A hned jej dala aj glukózu v injekcii, aby jej zacalo chutit zrádlo. Navrhla mi, aby som jej kúpila glukózu v prášku a podávala každú pol hodinu cez den rozpustenú vo vode.
Doma jej potom bolo lepsie, ale jest ešte stále nejedla a ani nepila. Pomaly som jej ani tlamu nevedela otvorit, aby som jej mohla podat tú glukózu- ani injekcnou striekackou. Bola na tom tak zle, ze mi sama mamina povedla, ze nemusím ist na druhý den do školy, aby som s nou ostala.
Bol piatok a ja som už skoro ráno bola u nej. Pokúšala som jej podat znovu roztok glukózy, ale márne som sa snažila, bolo to len a len horšie. Celý den som tvrdo drela, rozmýšlala, ako a co vymysliet, aby aspon pila. No, nic. Zavolala som veterinárke a povedala, co sa deje. O hodinu sme tam mali byt.
Prišli sme do ordinácie a dala jej znovu uvolnujúcu injekciu. Luna už nevládala, tak si lahla na stôl. Doktorka po vyšetrení rozhodla, že jej podá infúziu. Bola vysušená, lebo už 2. den nepila. Trvalo to chvílku, kým sa Luna znovu vzoprela a aspon hlavu zdvihla. Po asi pol hodinke to už vyzeralo nádejne. Vytiahla jej zo zily ihlu, dala jej studený obklad a zalepila. Cestou domov na bicykli už Luna vnímala okolie, comu som sa velmi potešila. Ale to som ešte netušila, že tento den bude pre nu osudným...
Doma som ju znovu položila do kresla, v ktorom už ležala 3. den. Spala pokojne asi 2 hodiny. Po zobudení ma cakalo nemilé prekvapenie. Vodu, ktorú vypila po príchode domov, vyvracala. Hned som vedela, že to nebude dobré. Bola zima, tak som s babkou preniesla jej kreslo k radiátoru. Nech sa trošku zohreje. Bolo nieco po siedmej, tak som šla ešte do mojej izby daco robit. Ale ako som vychádzala z kuchynky a pozrela na Lunu, ona sa z asi posledných síl pozrela na mna s jej tmavými ocami, ktoré tentoraz neboli plné ohna, ako kedysi, ked ma cakala pred bránou. Bolo to posledné ,,prosím, ostan ešte so mnou´´. Išla som teda len na záchod a vrátila som sa.
Po mojom návrate Luna akoby nevnímala. Vedeli sme obe, že už nic nezmôzeme. Nie, neplakala som, nemohla som...nemala som na to silu. Ostala som s nou až do samého konca a hovorila do uška ,,dobrá Luna, hned sa to skoncí´´. Trpeli sme dlho, kým sa to celé skoncilo. Plamen v nej vyhasol a srdce po tažkom boji dotlklo. Z ocí sa jej stratil život a vo mne ostalo prázdno. Bol to koniec niecoho pekného a zároven strašného. Skúsila som ešte, ci jej bije srdce, ale márne som hladala, nenašla som ani známku života. Po jej odchode som ešte ostala s nou a rozprávala jej o pekných veciach. Myslím, že sme spravili všetko, aby sme ju zachránili, a dakujem aj pani doktorke, že to nevzdala.
Otec prišiel domov a na 2. den sme ju pochovali na cestné miesto v našej záhradke.
Ten víkend bol najhorší a najsmutnejší v mojom doterajšom živote. Nikdy nezabudnem na psa menom Luna, pretože som si až teraz uvedomila, že to bol môj životný pes, akého už možno nebudem mat nikdy...A nehambím sa za moje slzy, s ktorými som tento skutocný príbeh napísala...

Meno: Luna
Plemeno: kríženec
Dátum narodenia: 5.12.2005
Dátum úmrtia: 10.11.2006