Smrť psíka a ako sa s tým zmieriť

[Ulf]

Mydog, to chce len cas,nic ine. presne viem o com pises, ale neexistuje rada, alebo skratka, ako sa cez to dostat rychlejsie. Mne toto co pises trvalo asi dva mesiace, nastastie druhy havo pomohol. Pomahali sme si vzajomne, lebo ani jemu to nebolo zrovna jedno. Viem, ze teraz vyzera vsetko zbytocne a beznadejne, ale tieto pocity si clovek musi odzit a prezit, smutenie je prirodzene, aj ked tazke

[Minnie]

Baby, vy ma možno pochopíte. Ako ste sa zmierili so smrťou psíkov? Eddie tu není skoro 5 rokov a ja na neho nedokážem cielene myslieť a spomínať. Zakaždým revem. Tak to mám aj s mojou babičkou. Proste na nich nemyslím. Je mi to však strašne ľúto, pretože sme prežili veľa krásneho a ja si to v podstate "nechcem" vybavovať pretože mi to naozaj robí zle ale zas zabudnúť na nich nechcem. Myslela som, že som sa s tým už zmierila ale skôr som to len v sebe udusila..

[pigie]

Minnie Ti chapem. Ja mam stale problem nerozrevat sa. Niekedy je to uz fajn, aj sa zamejem, hlavne ked porovnavam. Ale potom pridu take tie chvile, ze sa ocitnem na nejakom mieste, v nejakej situacii... A sa proste rozrevem.

[AndreaT]

Uplne chápem a mam to tak isto. Je to pre mňa veľmi ťažké Myslím na Montyho stále, každý deň aj väčšinu dňa Viem, že sa s tým nikdy nezmierim

[wer]

Mam to podobne, aj v suvislosti s prvym psom, ktory tu uz nie je 15 rokov.... takze asi nie je na to liek a ani cas nim nie je..

[straka17]

Za mňa to bolo najlepšie akceptovať. Akceptovať jak sa cítim, že tu tieto city sú, že sa potrebujem vyplakať a čokoľvek iné čo to pre teba znamená.

[Janka15]

Potrebujem poradiť, ako sa vyrovnať s nečakanou, krutou a bolestivou smrťou mojej malej havinky, iba 7ročnej. Zabil ju iný pes, vlčiak. Skočil na ňu, a dlho a silno ju mágal v papuli, dokonca viackrát. Snažila som sa jej pomôcť ako som vedela a dokázala, ale nestačilo to. Veľmi jej poranil bruško a orgány prepichol. Napriek tomu, ešte potom žila, odviezla som ju tryskom v absolútnom šoku a zúfalstve doktorovi, ktorý bol hneď pripravený ju operovať, aj operoval, veľa pozašíval, stále žila, zvládala to celých 40 minút, celý ten čas som sa modlila a prosila Boha nech prežije, ale ku koncu to nevydržala, neviem presne čo nakoniec zlyhalo.. No najviac som zlyhala ja, že som ju neochránila, že som to zavinila, lebo sme tam boli, a že som nepredvídala. Strašne sa z toho obviňujem, neviem to nijako v sebe spracovať, stále sa mi to melie pred očami, v myšlienkach, v hlave, v každej bunke. Tie strašné chvíle, ale aj všetko to, čo tomu predchádzalo, ako som mohla urobiť iné rozhodnutia, ktoré by tomu boli zabránili. Strašne sa umáram, lebo som jej prakticky vzala život, ja, čo som ju najviac milovala. Žila som len pre ňu. Veľmi sme sa ľúbili. Je mi strašne ľúto, že bola ešte tak mladučká, plná života, lásky a radosti, Tiež strašne ľutujem, že zomrela na oper.stole, sama, bezo mňa, aj to, že celý ten čas od útoku po odchod bol pre ňu fyzickým utrpením, a zo mňa šlo len zdesenie a strach. Neboli to chvíle plné lásky, pokoja a nehy, ako by každý psík v takých chvíľach potreboval. Snívala som, že budeme spolu ešte aspoň 10 rokov, a jej odchod by bol v pokoji a láske. Stalo sa to túto sobotu, a odvtedy som len chodiaca mŕtvola. Nedokážem spať, jesť, myslieť na nič iné. Buď sa mi nonstop vracajú tie chvíle plné hrôzy, alebo toho dňa a tých chybných rozhodnutí, alebo keď sa mi aj vynárajú záblesky našich krásnych zážitkov, tak vzápätí príde ľútosť, bolesť a smútok, že už tam alebo onam spolu nepôjdeme, že už tú či onakú situáciu nezažijeme. Bola mojím zmyslom života. Všetko bez nej je prázdne a zbytočné. Nič ma nezaujíma. Tiež stále rozmýšľam, či jej dušička odišla do nebíčka, a či sa tam stretneme. Lebo keby to tak nemalo byť, aké by to celé malo zmysel, ten krátky život plný lásky, zrazu by to bolo preč akoby to nikdy nebolo?! Prosím, poraďte. Strašne trpím. Nielen kvôli tomu, že som tu bez nej, ale hlavne pre ňu samu, že som ju obrala o krásny láskyplný život. A veľmi aj pre tie okolnosti. Cítim strašnú vinu, a bojím sa, že sa toho nikdy nezbavím. Aj keď mi všetci opakujú, že sa z toho nemám obviňovať. Ale to nejde, lebo sa to stalo tak, ako sa to stalo. Neviem, ako ďalej.

[Sunny]

Je mi to hrozne moc ľúto, úprimnú sústrasť.
Týždeň je moc krátka doba. Bohužiaľ tu platí, že čas lieči a nedá sa to nijako urýchliť ani preskočiť, musíme si to odtrpieť. A v najhoršom sa nebáť vyhľadať aj odbornú pomoc, ak by sa to nelepšilo.
Nech sa stalo čokoľvek, robila si v danej situácii to najlepšie, čo si vedela a to je dôležité. Psík už na operačnom stole netrpel, narkóza je v tomto milosrdná. Bola si s ním do poslednej chvíle, kedy ešte vnímal.
Všetky tie tvoje momentálne pocity sú po takomto zážitku normálne. Niekomu pomáha si to odtrpieť v samote, niekomu sa z toho zase vyrozprávať, každý to máme inak. Časom sa tie hrany smútku obrúsia. Drž sa...

[clupko]

uprimnu sustrast.
zazila si nocnu moru. strata zvierata moze byt horsia nez strata blizkeho cloveka, lebo sa casto stretavame s nepochopenim okolia. zbytocne ti asi budeme hovorit, aby si sa neobvinovala, lebo to je prirodzene, bohuzial. prejde to len casom. so spracovanim ti moze pomoct dobry psycholog.

[tonamie]

Janka je mi to luto. Stalo sa mi podobne s udusenim. Skus nahlas opakovat slovo odpustam. Pusti ju do neba. A odpustis tak aj sebe, lebo vratit cas nedokazes.

[wer]

Ja mozem len napisat, ze sucitim.
uprimnu sustrast a vela sil.

[katkariinka]

Úprimnu sústrasť, to bol strašný zážitok.
Ak by si potrebovala o tom hovoriť, odporúčam poradnu ipecko.sk kde si môžeš cez chat písať so psychologom zadarmo.

[Janka15]

Ďakujem všetkým za rady.. I keď, zatiaľ mi je stále horšie. Vybavujú sa mi ďalšie momenty, kedy si myslím, že som mohla niečo urobiť inak, zvrátiť to najhoršie. Na tie chvíle sa nedá zabudnúť a budú ma mátať do konca života. A spolu s obrovskou ľútosťou, že odišla tak mladučká a tak kruto. To vedomie, že tu nie je, sa nedá uniesť. Bez nej ma nebaví absolútne nič. Napĺňala moje srdce, dušu, život aj myšlienky. Teraz je len prázdnota.