17.3.2016 by mal Dusty 5 rokov...
Bol to uplne normalny den, vecerna prechadzka, jedlo, odpocinok. Zacalo to okolo polnoci, napinalo ho na davenie, tak som s nim siel von, kde som si vsimol zvacsene brucho, okamzite sme vyrazili za veterinarom, tvrdil nam, ze to nie je nic vazne ale pre istotu nech ideme na kliniku, tych 50km som spravil asi za 20 minut, lekarka mu spravila rontgen, pichla infurziu, ale ked sa mu zacala vystierat labka, otocil som sa na nu so slovami:
"Toto nevyzera dobre."
Pozrela sa na mna a povedala:
"Umiera..."
O minutu na to som sa mu pozeral do oci ked naposledy vydychol... Torzia zaludka, cele to trvalo hodinu a bol koniec... Vraj pri tozrii trpi psik strasnymi bolestami, ale Dusty celu dobu ani nezaknucal. Neda sa slovami opisat co som pri tom jednom slove citil. Sok, stres, bolest... Neprajem to nikomu. Odisiel mi najlepsi priatel akeho som vo svojom zivote poznal.
Dusty ku nam prisiel po troch rokoch prehovarania mojou dcerou. Som obycajny clovek, pochadzam z dediny kde maju ludia trochu iny pristup ku zvieratam, psov som registroval, ale nic to pre mna neznamenalo. V podstate som sa bal psov, pretoze ma jeden pohryzol ked som bol maly.
Presne si pamatam ten okamih: mal 3 mesiace, sedel v trave, ktora bola vysoka tak, ze mu trcala len hlava, ja som si cupol asi 5 metrov od neho a zavolal som ho k sebe. Dusty chvilu pozeral, co vlastne od neho chcem a potom sa to stalo: rozbehol sa ku mne. Nie preto, ze by som mal v ruke piskotu, ale preto lebo chcel. V tom okamihu som vedel, ze ma dostal a ze som ziskal niekoho vynimocneho. Vtedy som si samozrejme neuvedomil co presne sa deje, ale ten okamih sa stal zaciatkom zmeny mojho zivota.
Dusty bol na tomto svete preto aby menil. Pomohol a zmenil celu nasu rodinu, manzelka ho mala namiesto psychologa, dcera namiesto brata. Traja z nasho okruhu znamych si kupili bernaka, dalsi traja si vzali psikov z utulku a tiez dalsi znami si kupili psikov. Kazdy vecer a cez vikendy aj na obed sme vyrazili do terenu. (Miloval prechadzky po meste.) 4 az 7 km chodze kazdy den aby sa mu spevnili svaly, pretoze mal nabeh na dysplaziu. Za tych takmer 5 rokov sme stretavali nespocetne mnozstvo ludi. Ked sme zacali, tak psickari boli vacsinou zeny s yorkami, maltezakmi a pod. Myslim, ze to kazdy pozna. Casom som si ale vsimal stale viac a viac muzov, dokonca zacali vencit aj mestski ludia s rodinnych domov. Rad verim, ze sme k tomu prispeli aj my dvaja s Dustym. Ono tazko tomu bolo odolat pretoze Dusty bol nadherny bernsky salasnicky pes a proste sme vyzerali ako dvaja frajeri. Teda on bol ten vacsi frajer a ja som bol frajer preto lebo som bol s velkym frajerom.
Ja sa uz nebojim psov. Najvacsiu zmenu sposobil vo mne. Zmenil mna a zmenil cely moj zivot. 5 rokov bol kratky cas, ale mal som stastie, ze som ho mohol mat pri sebe kedykolvek. Takmer vsetko sme robili spolu, v praci bol pri mne, na dovolenku a vylety siel s nami a vecer sme pozerali spolu telku. Bol to krasny, stastny a vyrovnany pes, ktory nechcel nic ine len byt s nasou rodinou.
Netusim ako presli prve dva tyzdne, polozilo ma to a nedokazem sa s tym do dnes zmierit. Este stale neviem prejst "nase" vychadzkove trasy, nemozem si pustit hudbu ked som v aute alebo pri praci, stale sa nedokazem pozriet na jeho fotografie... Mam obrovske vycitky, ze som mu nedokazal pomoct. Veril mi a ja som to nedokazal... Mozno to tak malo byt a stalo by sa to nech by som urobil cokolvek, ale neurobil som vsetko co bolo v mojich silach a to si budem vycitat do smrti. Mal som si viac nastudovat o torzii a nemal som verit veterinarovi. Aspon to som mohol spravit...
Nie som duchovne zalozeny clovek, ale myslim, ze zvierata komunikuju na inej urovni nez ludia. Po rokoch stravenych spolu sa nase "energie" prepojili a preto ked Dusty odisiel, odisiel aj kus zo mna. A tej prazdnoty, ktoru citim sa uz nikdy nezbavim. Ale kus z neho tu ostal vo mne a tak to bude uz navzdy. Obcas ho "vidim". Nie ocami, ale skor akymsi "vnutornym" zrakom. Dnes je to uz zriedkavejsie a menej intenzivne ako hned po jeho odchode, ale vidim ho vzdy veseleho a stastneho ako sa hra s inym psom. Chcem verit a dufam, ze to je naozaj tak.
Neviem ako prekonat takuto stratu a nedokazem nikomu poradit. Krok za krokom, den za dnom. Kazdy den si hladam sposob ako ist dalej. Dnes je to napisanie tohoto prispevku, zajtra musim vymysliet nieco ine... Prve dve noci som prezil vdaka alkoholu. Hlupe riesenie, ale v tej chvili ucinne...
Mame este jedneho psika, ktoreho sme priniesli asi pred 2 rokmi z utulku, ale nedokazal mi pomoct. Mozno to bolo skoro, tazko povedat, vsetci, ktori si tym uz presli mi radili, ze nemam cakat, tak sme sli pozriet jedno steniatko. Len pozriet. Potreboval som vidiet a citit bernaka. Fesak sa ale hned prikmotril ku nam a mne bolo jasne, ze ho tam nemozem nechat.
Nie je to Dusty, je uplne iny, dokonca ma jedno oko modre a zatial este nemame taky vztah ako by som chcel. V kazdom pripade to bolo dobre rozhodnutie. Sice si neuzivam jeho steniatkovsky vek na plno, pretoze som myslou uplne inde, ale dava ma do poriadku. Krok za krokom, den za dnom. Budeme druhi najlepsi priatelia a s nasim utulkacom snad budeme zasa kompletna svorka. S Dustym sme sa vychovavali navzajom, ja som sa ucil porozumiet jemu a on mne. Posledny rok s nim bol uzasny, obaja sme vedeli okamzite na co ten druhy mysli, co chce urobit a uzivali sme si jeden druheho na plno. Niekedy mam pocit, akoby sa to stalo pre to, lebo uz si myslel, ze jeho uloha na tomto svete sa skoncila. Preto nesmiem dopustit aby bol jeho odkaz zbytocny. Naucil ma vsetko co stihol a ja to musim davat dalej.
Nas druhy bernak sa po mesiaci u nas pyta cikat, ovlada zakladne povely. Zda sa akoby sa kusok duse Dustyho prevtelil do neho alebo je to maly genius. Pravda bude ale v tom, ze ja som sa zmenil. A asi len tymto sposobom mozem pokracovat v tom co Dusty zacal. Najskor naucim vsetko Kennyho a potom sa budem zasa ja ucit od neho. A dalsi ludia sa budu ucit od nas oboch...
Nedokazem poradit ako sa zmierit so smrtou psika, co vsak viem urcite z vlastnej skusenosti:
Neverte veterinarom, urcite sa najdu aj taki, ktori este nezabudli preco sli studovat svoju profesiu, ale bohuzial vacsina su len predavaci granul. Vzdy si overte co Vam povedia. Spytajte sa znamych, ale hlavne chovatelov, ktori maju skusenosti. Nedokazem odpustit veterinarovi, ktory nam nahovoril ako uzasne ho stravujeme hoci kdekolvek v obchode kupite kvalitnejsie granule a za lepsiu cenu a nedokazem odpustit veterinarovi, ktory mu neposkytol prvu pomoc a nahovoril nas aby sme sli na kliniku vzdialenu 50km. Sebe nedokazem odpustit, ze som ich pocuval... Dnes uz viem, ze v obycajnej predajnej sieti maju viac informacii a hlavne kvalitnejsich 20 rocne predavacky, nez veterinari. Pred Dustyho odchodom by som tymto slovam neveril ani sam a ak sa aspon jeden zamysli nad tym co som napisal tak to malo zmysel...
Ale hlavne:
Venujte sa svojmu psikovi, chodte s nim (s nou) na vylety, na vychadzky, pred odchodom ho pohladkajte. Vzdy noste so sebou fotoaparat, kameru alebo aspon nabity mobil. Nepremeskajte ziadnu chvilu, aby ste si mohli uchovat spomienky pretoze mame strasne malo casu a spomienky su to jedine co nam ostane.Jedna moja znama mi povedala a naozaj velmi, velmi tomu chcem verit:
"Ked raz clovek zomrie, vsetky jeho psy sa za duhovym mostom prestanu hrat a rozbehnu sa k nemu."