Mojmu partakovi zistili zlyhavanie obliciek niekedy v 6. mesiaci roka. Po par infuziach, ktore ho zahydrovali a odpadove latky odviedli z tela este cca do polovice septembra fungoval dalej viac menej v pohode. No uz vtedy mi veto povedal, ze sa to lepsit nebude. Uz vtedy som ho oplakal.
Uporne hnacky uz aj s krvou, apatia, nezral, malo pil, nechut k aktivite, uz to nebol ten pes.
Opat krvne testy a hodnoty mocoviny 4 nasobne oproti normalu.
Opat par infuzii ale progres k lepsiemu ziadny.
Na ceste k vetovi , ked moj naháč neurobil ani 15 krokov a zastal,lebo nevladal, som sa rozhodol, ze nasa cesta je na konci. Aj kvoli sebe aj kvoli psovi. Cely zivot som sa staral aby sa mal dobre, netrpel nicim a aj na konci som musel pozerat na neho.
Aj keby sme vybrali infuzie, na kratky cas (mesiac) by sa polepsilo, ale odpadove latky by sa dalej hromadili v tele a bol by v este horsom stave. Nechcel som,aby mi niekedy neskoro v noci umieral od bolesti,alebo sam,kym budem v praci.
Finale je najhorsie. Usudit, kedy to ma este zmysel a kedy nie.
Som rad, ze moj veterinar, ktory ho poznal od stenata, bol ku mne uprimny a ticho suhlasil s eutanaziou.
Klesol mi v naruci. Tento pohlad a zazitok bude vo mne este dlho, kedy sa 13 rokov spolocneho zivota skoncilo za 20 sekund.
Vsetci sme plakali.
Ale rada pre vsetkych, ktori maju psov,alebo maju znamych, nechajte svojmu havkacovi urobir "preventivku" s odbermi aspon dvakrat rocne. Nestoji to majland, ale v pripade zlyhavania obliciek, ak sa odhali dostatocne skoro, da sa upravit strava a hafan bude v pohode na podstatne dlhsi cas.
Hrozne mi chyba moj Armani