hej. také že... už sa nie je kam ponáhľať.
snažila som sa to opísať, ale prešlo to do porovnania k videohre

prešiel si celú hru.
už sa nemusíš náhliť za žiadnymi checkpointami, aby si nemusel začínať od začiatku, keď stratíš život na nejakej prkotine v strede levelu. žiadne trápne príšerky na konci každého levelu, ktoré treba prekonať, aby si sa dostal ďalej. toto je posledný level. prešiel si celú hru, pred tebou je už len final boss. keď ťa zabije, ožiješ znova rovno pred ním. nič vyššie nie je, už si môžeš maximálne vylepšovať skóre, pokiaľ ťa to bude baviť. prípadne môžeš skúsiť bonusové levely, ak chceš (nejaké veľké majstrovstvá, preteky). porovnávaš sa už len s tými na vrchole, a máš konečne šancu, aby bolo tvoje meno na leaderboarde (v repre?).
je to samozrejme super, ale také zvláštne, ja som to asi nikdy nezažila. teda hej – keď som urobila štátnicu z angličtiny na C2. je to také... pre mňa s mojim nízkym sebavedomím je to také, že keď ma bude niekto (väčšinou ja sama) spochybňovať, mám konečne konkrétny a oficiálny dôkaz – papier – o tom, že nie som úplne k ničomu a actually viem, čo robím, o čom to je. že už nikto nemôže povedať, že o tom nič neviem.
(a áno, na tomto pocite menejcennosti a potrebe si dokazovať, že mám nejaké schopnosti, sa snažím pracovať na terapii

)