od Janka15 » Štv 09.03.2023 20:22
Potrebujem poradiť, ako sa vyrovnať s nečakanou, krutou a bolestivou smrťou mojej malej havinky, iba 7ročnej. Zabil ju iný pes, vlčiak. Skočil na ňu, a dlho a silno ju mágal v papuli, dokonca viackrát. Snažila som sa jej pomôcť ako som vedela a dokázala, ale nestačilo to. Veľmi jej poranil bruško a orgány prepichol. Napriek tomu, ešte potom žila, odviezla som ju tryskom v absolútnom šoku a zúfalstve doktorovi, ktorý bol hneď pripravený ju operovať, aj operoval, veľa pozašíval, stále žila, zvládala to celých 40 minút, celý ten čas som sa modlila a prosila Boha nech prežije, ale ku koncu to nevydržala, neviem presne čo nakoniec zlyhalo.. No najviac som zlyhala ja, že som ju neochránila, že som to zavinila, lebo sme tam boli, a že som nepredvídala. Strašne sa z toho obviňujem, neviem to nijako v sebe spracovať, stále sa mi to melie pred očami, v myšlienkach, v hlave, v každej bunke. Tie strašné chvíle, ale aj všetko to, čo tomu predchádzalo, ako som mohla urobiť iné rozhodnutia, ktoré by tomu boli zabránili. Strašne sa umáram, lebo som jej prakticky vzala život, ja, čo som ju najviac milovala. Žila som len pre ňu. Veľmi sme sa ľúbili. Je mi strašne ľúto, že bola ešte tak mladučká, plná života, lásky a radosti, Tiež strašne ľutujem, že zomrela na oper.stole, sama, bezo mňa, aj to, že celý ten čas od útoku po odchod bol pre ňu fyzickým utrpením, a zo mňa šlo len zdesenie a strach. Neboli to chvíle plné lásky, pokoja a nehy, ako by každý psík v takých chvíľach potreboval. Snívala som, že budeme spolu ešte aspoň 10 rokov, a jej odchod by bol v pokoji a láske. Stalo sa to túto sobotu, a odvtedy som len chodiaca mŕtvola. Nedokážem spať, jesť, myslieť na nič iné. Buď sa mi nonstop vracajú tie chvíle plné hrôzy, alebo toho dňa a tých chybných rozhodnutí, alebo keď sa mi aj vynárajú záblesky našich krásnych zážitkov, tak vzápätí príde ľútosť, bolesť a smútok, že už tam alebo onam spolu nepôjdeme, že už tú či onakú situáciu nezažijeme. Bola mojím zmyslom života. Všetko bez nej je prázdne a zbytočné. Nič ma nezaujíma. Tiež stále rozmýšľam, či jej dušička odišla do nebíčka, a či sa tam stretneme. Lebo keby to tak nemalo byť, aké by to celé malo zmysel, ten krátky život plný lásky, zrazu by to bolo preč akoby to nikdy nebolo?! Prosím, poraďte. Strašne trpím. Nielen kvôli tomu, že som tu bez nej, ale hlavne pre ňu samu, že som ju obrala o krásny láskyplný život. A veľmi aj pre tie okolnosti. Cítim strašnú vinu, a bojím sa, že sa toho nikdy nezbavím. Aj keď mi všetci opakujú, že sa z toho nemám obviňovať. Ale to nejde, lebo sa to stalo tak, ako sa to stalo. Neviem, ako ďalej.