V čom konkrétne ťa welsh tak odradil? Čo som zopár poznala alebo náhodne stretla, žiaden sa neprejavoval ako nekontrolovateľný zdrhač. práve naopak..
Aby to nevyznelo celé tak negatívne, bol to môj najúžasnejší pes, ktorý ma veľmi miloval, zažili sme hromadu úžasných dobrodružstiev, len nič z toho neznamenalo, že potom neutečie naháňať zver. Robili sme psie záprahy, bola to jediná možnosť ako ho vybehať mimo to, že by naháňal zver, neskôr sme prešli na taký domáci poľovný výcvik - stopovanie na umelej stope, ovládateľnosť na stope, poslušnosť na vodítku v lese, odloženie a tak podobne, to ho veľmi bavilo, aj mňa, ale opäť to neznamenalo, že ho prestalo zaujímať naháňanie zvery. Na starobu sme doma cvičili triky na kliker, slalom, hľadanie predmetov.. aj tak v 13tich rokoch ma ešte dokázal potrápiť, keď som nedala pozor v lese - rozumej pustila som ho z vodítka.
Bohužiaľ tieto plemená - a aj ich krížence - majú vlastnosti, ktoré sú u nás veľmi problematicky využiteľné. Nebývame v tajge, tu sa takéto správanie psa netoleruje, takže naozaj, ak nechce človek ohroziť psa, alebo zver, vodítko, stopovačka, postroj... bude ozaj tvoja každodenná spoločnosť.
Prvých 5 rokov sa nedal v prírode pustiť ani na sekundu, keď mal cez 10, už to bolo také pol na pol.
Dalo sa s tým žiť, a žili sme na plno, ale stálo to aj hodne nervov, plaču a bezmocnosti. Neviem, či by som bola ochotná to podstúpiť znova. Ale strašne moc som sa naučila, aj o sebe
aj o psovi