Takéto správanie pri kŕmení je výsledkom slabého sebaovládania psa, kŕmenie prežíva veľmi emocionálne a to, že nakoniec popoženie majiteľa k tomu, že to krmivo dostane, v tomto správaní psa podporuje a zároveň podporuje to emocionálne prežívanie. Je normálne že sa pes teší, ale mal by o sebe aj pri tej ohromnej radosti vedieť. Toto správanie sa takisto podporuje pravidelnosťou a jasnými rituálmi pri kŕmení. Určite nie je vhodné nijak psa okrikovať, ani dávať povely, pokiaľ sa pes neovláda natoľko, aby ich plnil, tým sa len stav zhoršuje, blbne pes a blbne aj majiteľ, nastáva nervozita a nespokojnosť, atmosféra hustne.
Dám jeden príklad. Chystám sa so psom von, začnem sa chystať, obúvať, obliekať, vezmem objok to sú jasné rituály, ktoré psovi povedia, že ma má začať poháňať a ak bude dostatočne vytrvalý, bude si myslieť, že ma aj popohnal. Radosť je fajn, nevadí mi, ale všetko má svoje hranice. Takže sa obujem, oblečiem, obojok kľudne položím a ak šalie, obrátim sa, sanem si, dopijem kávičku, poprípade si urobím manikúru
, v závislosti od toho, ako dlho pes blbne. Ak prestane a ukľudní sa, pokračujem ďalej, vezmem obojok a keď k nemu naťahujem ruku, alebo ho už mám v ruke a pes začne blbnúť, znova ho položím a zas si nájdem niečo iné na prácu. Po čase, ak budem dostatočne vytrvalá, pes príde na to, že blbnutím dosiahne len zdržanie. Je dôležité nebyť na psa nijak agresívny, netlačiť, ak má plniť povely, treba postupovať , akoby sa ich ešte len učil, ak na to, čo ten povel znamená, v tej chvíli zabúda. Neskôr psovi obojok nasadiť, ak blbne, zas si nájsť niečo užitočnejše. V týchto momentoch treba byť dôrazný, psa ale netrestať. Toto nie je dobré robiť len vtedy, ak sa chystám naozaj von, ale kedykoľvek v inej dobe. Jednoducho treba psa naučiť ovládať sa a vnímať aj svet mimo klapiek na očiach, ktoré v danom momente má. Akonáhle zasa nevníma, prerušiť prípravu na danú činnosť a robiť niečo iné. Zákazové povely, ako fuj, ticho a podobne, nie sú veľmi užitočné, lepšie je, ak psovi vysvetlíte, čo robiť má, napríklad nasadím obojok, ak si v kľude sadne, ale treba počítať s tým, že psa bude treba navigovať a usmerňovať, teda neopakovať povely, nezvyšovať hlas, ale napraviť do daného povelu, povel by ste mali ukončiť vy, spočiatku stačí, ak si má pes napríklad sanúť,dať povel, posadiť, byť pripravený na to, že pes znova vyrazí a budeteho musieť napraviť a tak dokola, trpezlivo. Veci o reflexom oblúku a dôslednosti, zachovaní si dosahu na ovplyvnenie psa vodítkom a podobne tu už písať nebudem, tie sú samozrejmosťou a sú tu x krát popísané, ak sú porušené tieto záležitosti, kazí sa to všetko. Takisto by som neodporúčala príliš emocionálnu pochvalu, v tomto prípade skôr prejaviť spokojnosť so žiadaným správaním nejakým schválením, ako "no vidíš že to ide aj takto"...Majiteľ, ktorý sa nechá znervózniť, robí kopec zbytočností, je neistý, rozhodený, v tomto prípade nemôže od psa očakávať sústredenie a kľud.
Treba pochopiť princíp a tento spôsob sa dá potom aplikovať na všetky podobné situácie. Takisto si treba uvedomiť, že v tomto prípade nie je dôležité to, čo ideme robiť, teda kŕmenie, alebo venčenie, alebo vítanie po príchode domov, ale je dôležité to, že učíme psa, ako sa má správať a dávame mu vzor, ako to môže prežívať bez stresu, takáto radosť totiž stresom je, aj keď sa to nezdá. Týmto sa vlastne ruší tá jeho reakcia na rituály okolo danej činnosti a preto je vhodné túto situáciu zahrať, aj keď v konečnom dôsledku napríklad von nepôjdeme. Napr. idem okolo obojku, vezmem ho do ruky, skontrolujem, či je čistý, pes už iste spzornie, ja ho zavesí naspäť a idem ďalej, akoby sa nič nedialo.
Takto to trvá dlho a je to prácne, ale neovplyvňuje sa tým len vonkajší prejav správania psa, ale hlavne sa pracuje s tým, čo tá situácia spôsobuje v jeho hlavičke a prenáša sa aj do iných situácií. Teda neformujeme hysterku, ale psa, ktorý si sám seba, aj majiteľa normálne uvedomuje a dokáže si uvedomovať aj svoju radosť z toho, čo sa robí.