Ahojte, dík Adrika za privítanie,
Aj Mia je nádherná, videla som ju tu na fotkách. Teší ma, že sa má dobre.
Wallax, Assan je nádherný, má krásne dlhé nohy, profilová fotka sa ti vydarila
Áno, o tých „nepríjemnostiach“ som čítala, veď o tom som hovorila, keď som písala, že dlho som uvažovala, či sa registrovať, alebo nie.
Ale začali mi chýbať Vaše ozajstné zážitky a príbehy o akitách, príspevky, z ktorých cítiť lásku ku svojim psíkom. Ja som sa totiž do svojich psíkov – najprv Lea a potom Nika „zamilovala“. Pôvodne som chcela akitu inu – veď aj inzerát na tie 3 akitky, ktoré boli na veterine v Blave bol o akite inu, ktoré majú 9 mesiacov. Keď som po Leonidasa prišla namiesto akity inu boli americké akity a mali 11 mesiacov.
Ale nič neľutujem. Tie 2 mesiace s Leom boli nádherné a on mohol žiť ešte 2 mesiace.
Ja som učila Lea, Leo učil nás. Leo komunikoval napr. aj tým spôsobom, že každý deň, keď som prišla domov z práce, na dvore mi zobral zápästie do papulky a zobral ma dnu a usadil buď do kresla, alebo na posteľ. Žiadne rozhovory na dvore, mám sa mu venovať! O tom, že akity takto komunikujú, že oni ukážu, čo chcú, o to som sa dočítala len v 1 článku na internete, Tu na fóre to tiež nikto nespomínal. Ani Niko to nerobí.
Dá Vám Váš psík vedieť, že je urazený? Leo to raz urobil tým spôsobom, že keď som ho nezobrala poobede so sebou tak 3 krát za sebou zvesil vodítko a 3 krát popruhy, ktoré odniesol pred vchodové dvere, keď som prišla domov a chcela som mu ich dať a ísť s ním na prechádzku tak mi to nedovolil. Proste on sa rozhodol, že keď ja som ho nezobrala so sebou, on nejde so mnou.
Najbližšie by som sa s Vami chcela podeliť o zopár zážitkov s Nikom a ja by som bola napríklad rada (neviem ako ostatní), že by sme sa podelili aj o takéto osobné momentky zo života s akitami.