No pravdepodobne videla, ako sa ani nie kilový pes postavil na zadné a oblizoval ruku jej vnučky...to asi považovala za napadnutie.Neboj sa, tej babke som to ja sama spočítala.
Niekolko dní som nechodila von, pretože som nemala dovod, ani náladu.Priatel-teraz už bývalí mi dával stratu Amora za vinu, takže som bola doma, fnukala, trápila sa, sedela pri okne a sledovala park pre psov pred panelákom a sledovala štastných majiteľov psov.
Jeden deň, ked som ako vždy na okne sedela a plakala, videla som vnučky a starú, ako si to mieria práve tam, kde sa to stalo...chodievala na prechádzku na miesta určené pre volný pohyb a venčenie psov.
Rýchlo som na seba natiahla nejaké veci, obula sa a šla som von.Pristúpila som k nej a ona ešte drzím hlasom: "no kde máte toho vášho agresívneho psa?Už ste ho radšej nechala doma, aby nikomu neublížil?"
Myslela som, že sa zbláznim...pozrela som dole na zem a darmo som tam hladala Amora.Ticho som odpovedala: "zabili ste mi ho"
Myslela som, že sa aspon ospravedlní, ale ona sa začala smiat-uplne na surovo-chechtat, vysmievat.
Vo mne prúdil jed a nezdržala som sa- ani neviem ako ale spamatovala som sa až po tom, ako som jej natiahla jednu pasťovku a musím sa priznat,že mi odlahlo.S krikom a nadávkami urážkami mna a mojho Amora sa odtackala preč.Ja som za nou ešte kričala, že človek, ktorý chodí s detmi na miesta určené pre pohyb psov a potom sám napadne psa asi nie je celkom zdravý...