Myslím, že aj minulý rok boli "sťažnosti", že ľudia neostávajú... Nebola som, tak len tak čo si pamätám z komentov. Taká nostalgia, že kedysi naši psy mlaďasi (a my s nimi
), po treku odložiť, uviazať, a my tancovať a chlastať
. Vždy to boli prakticky dvojdňové záťahy
. Staré capiny sme už, alebo mamičky, alebo oboje
.
Trať s asfaltom ani dĺžka by Arisiaka nepotešili, z tejto strany som "rada", že som nebola. Ale súhlasím, že trošku blúdenia a trošku beznádeje k dogtrekkingu patrí.