Ako tak čítam každý tu má tu svoju spomienku a číta sa to naozaj dobre Ja mám tie moje spomienky hned tri.
Prvé stretnutie s mojím najstarším psíkom prebehlo pred 15timi rokmi. 3la som este ako malé decko s otcom pre psíka ktorého chceli utratit. Ked nám pani ktorá ho mala otvorila dvere vybehlo malé klbko s obrovskými ušami ktoré sa hned po mojom vyzutí celé nasačkovalo do mojej botasky. Po príchode domov sa Robinko zakusol mame do nočnej košele. Tá pobehovala po dome s Robinom vo vzduchu a pišaťala že to nie je pes ale potkan, lebo žiaden pes nemá také obrovské uši. Vyhrážala sa že buď ona alebo pes. Tak sme sa s otcom rozhodli že pes
Pre 5 mesiacmi som sa už ako dospelá rozhodla s manželom pre hafana. Dlho sme to zvazovali pre nárocnú prácu ( časovo sme psa nemohli mat, tak nám zatial robili spolocnosť mačičky ) no nakoniec po prestúpení do nového zamestnania sme sa rozhodli si ísť do útulku pre šteniatko. Zhodou okolností jedna pani v ten den našla 7 steniat v krabici na ulici ktoré trebalo rozobrat lebo v útulku mali plný stav. Držala ich v nejakej stodole a ked sme tam prišli tak sa nás zlakli že utiekli do dieri plnej klincov. Po 20 minutovom pomalom vyberaní psíkov z diery ( tlačili sa na klince hlavičkami ) ostal náš Pongo jediný nebojácne stáť. Hned som vedela že bude náš. Dnes je z neho najväčší bojko
Pred 2 mesiacmi sme si povedali že ked už máme jedného tak aká starosť je mať rovno dvoch, ved nech má pongo partáka. Šli sme opäť do útulku a vzali si Roya. Veľmi nám ho neodporučovali lebo bol známy ako killer, ktorý tam takmer každého pokusal. Priznám, že sme mali prvotne aj strach, hlavne že čo bude robiť s mačkami, ale rýchlo si zvykol. Všetci sú moje slniečka a na 1 stretnutie mikdy nezabudnem.