ja som to tiez zazila. S prvym psom.. to bol taky prelom zivota v mladosti - 16 rokov. Nezavislost a potom sme si napriek protestu rodicov doniesli domov psa.. Ti boli proti, vsetko teda nechali na nas, s tym, ze to musi byt dokonale a bezstarostne stena..
nebolo.
furt stal a furt skucal. Sme so sestrou skrývali štanky, pri kazdej sme dostali mi zdžuba.
suseda nam posielala listocky do schranky, ze pisti, ked sme neni doma..
a to zviera, ked sa cez den naucilo nepistat (8 mesiacov), tak furt pistalo v noci, ked sme ju nechali samu..
OD 16stky sme uz nemohli chodit nikam. Nemohli sme ju samu nechat doma, musela chodit vsade s nami.
Chodievali sme vtedy furt k babke, nemali sme auto, u babky nemohla ist dnu a co robil pes vonku? pistal za nami.
Si pamatam, ako sme sa so sestrou v noci striedali, ktora bude pri nom. A tie detske vylety, co sme podnikali na biku sme museli teraz so psom. (Bike a vedlajsie dediny a kupaliska, tina prebehala s nami cely zivot, chuda asi preto ta displazia na starobu).
SAD vtedy nechcel pustat psov.
vsetci cela rodina nam nadavali, naco tu ostaru..
podpora veskera ziadna a ano, ta depresia sa dostavila, a so sestrou sme mali obdobie, ze sme chceli vratit cas a nezobrat to tulave stena...
potom sa stena aklimatizovalo, rodicia si ju oblubili, chranili ju pred ostatnou rodinou, sem-tam sa nasla sesternica, ktora schvalovala psa, sem-tam sa prizenil milovnik psov. Pes spaval v posteli s rodicmi, s nami, s bratom, a stal sa pravoplatnym clenom domacnosti..
po aklimatizovani sme neolutovali ani chvilku s nim, bo naucila nas vela a pripravila na tazke stenacie casy s dalsimi psami a na niru. (ktore sa vdaka nej zdali ako prechadzka ruzovou zahradou ) I ked ta jej zavislost na nas ju neopustila celych 12 rokov zivota. Preto mi je velmi luto a nie som zmierena s tym, ze umrela sama v nemocnici.