Dáš. Ak by si pri psovi v tie posledné chvíle z vlastného rozhodnutia nebola, takmer naisto by si si to vyčítala hodne dlho. Pri prvej som bola. Všetko čo som chcela som jej povedala ešte predtým. Jej tie slová boli síce asi ukradnuté, ale zaspávala kľudná a spokojná a to je hlavné. A aj keď ten pocit keď som ju hladkala a pod rukou cítila, jak jej prestalo biť srdiečko bol pre mňa dosť zlý, nebyť tam by bolo ešte horšie.
Pri Monči som nebola, lebo som bola na
pretekoch a neskutočne ma to bolí doteraz
Aj keď viem, že to bolo u nej rýchle, odpadla a už v podstate nevedela o svete, ale ja som to cítila (a vlastne stále cítim) ako obrovskú zradu voči nej
A možno to vyznie divne, ale je mi to fuk - potrebovala som sa jej ospravedlniť, povedať jej čo pre mňa znamenala, ako mi zmenila život a ako ma to všetko hrozne mrzí... a jak som tam tak pri nej sedela a revala, zrazu sa mi hrozne uľavilo. Možno pracovala moja psychika, možno niečo iné, neviem, neriešim. Ale musela som to spraviť.
A teraz musím prestať na to myslieť, lebo prerevem celý zvyšok dňa