Tak sa hlásim cca po mesiaci.
Našťastie sa Keissynkin stav zlepšuje, aj keď pomaly, tak predsa. Lieky dávno dobrala, chôdza sa lepší, už samozrejme vymýšľa a vyskakuje a zoskakuje kedykoľvek sa jej podarí predbehnúť nás, keď jej s tým chceme pomôcť, ale ešte sa nám to trochu darí obmedzovať. Vonku má už chôdzu takmer dokonalú, aj také to jej pobehovanie, aj beh. Kto nevie, že jej niečo bolo, tak by si nevšimol rozdiel, ja ho ešte vidím.
Malá si začínala vydupávať predĺženie prechádzok, a ja som pomaly povolila...nech má tréning to svalstvo, ale vždy sledujem aj následný stav po dlhšej prechádzke, aby sa vo výkone neprecenila a nepohoršila si. Ešte sú to stále prechádzky na úrovni krátkych v porovnaní s tým, keď bola zdravá, ale je super, že sa konečne dostaneme ďalej od domu...už mi to veru chýbalo.
Snažím sa ju ešte aj krotiť v hrách (aj keď to ona často nemusí), aby sa veľmi nerozbláznila...lebo má k tomu nábeh, asi jej to bláznenie tiež už chýba.
Už aj pár schodov jej dovoľujem...tiež ich vybehla bez opýtania, ani som zareagovať nestihla
, ale kde je viac schodov, tam ju ešte radšej nosím a vtedy sa aj ona nechá odniesť.
Na extrémne šmykľavej podlahe vidno, že tá stabilita ešte nie je taká, ako keď bola zdravá, nejaká neistota, či trochu hodenie do strany, či strata rovnováhy tam je, ale tiež sa to lepší.
Keď sa v stoji otriasa, tak tú nestabilnú nôžku dá viac od tela, aby si udržala rovnováhu a nespadla...proste pes je tvor prispôsobivý, naučila sa s tým žiť a život si trochu uľahčiť
.
Na vyskakovanie a zoskakovanie z postele, som jej vyrobila provizórny schod, z deky a krabice od tlačiarne, (vyplnila som ju starými časopismi, aby bola stabilná), aby mala medzistupeň a hlavne v noci, keď nemá až taký odhad, aby si pri presunoch na posteľ a z postele neublížila. Časom možno vymyslím niečo efektnejšie natrvalo.
Keď to preženie s pohybom, tak počuť ako škrie pazúrmi o podlahu, už asi nevládze vtedy tak dobre dvihnúť nohu pri chôdzi.
Tak dúfam, že sa polepší časom úplne. Uvidím, či bude treba riešiť nejaké rehabilitácie a či bude treba riešiť to bedro, ale zatiaľ to tak nevyzerá. Za mňa osobne, už je v takom stave, že keby sa už nezlepšila, vedela by som s tým v pohode žiť a prispôsobiť sa. Stále však verím, že sme ešte so zlepšovaním pohybu neskončili.
Všetko sa dá vysvetliť...bohužiaľ, nie všetkým.
Kniha je najlepší priateľ človeka len do chvíle, kým si nekúpite psa. Je však naozaj úžasné čítať s malým psom na kolenách.